Obec Bzince pod Javorinou vydala v roku 1997 publikáciu „Bzince pod Javorinou“. Táto publikácia zachytáva históriu a prítomnosť Bziniec pod Javorinou, Hrušového a kopaníc. Je určená širokému okruhu záujemcov o poznanie minulosti Bziniec, Hrušového, kopaníc, svojich vlastných koreňov, dávnych i nedávnych súvislostí. Publikáciu je možné zakúpiť si na obecnom úrade v Bzinciach pod Javorinou.
Rok prvej písomnej zmienky o Bzinciach pod Javorinou.
Vyberanie pápežských desiatkov v Uhorsku v 13. a 14. storočí na obranu Svätej zeme sa konalo v rokoch 1281—1375. Záznamy z vyberania z rokov 1281—1331 a 1338—1375 nie sú pre moju prácu natoľko zaujímavé pre ich obsahovú stránku. Nemajú taký zoznam farských miest, aby nám poskytli taký materiál pre topografický obraz Slovenska ako súpisy z rokov 1332—1337. Vtedy sa vyberali desiatky po strediskách, ktorými boli vyššie cirkevné inštitúcie až po archidiakonáty, prípadne biskupské strediská. Vyberanie desiatkov v rokoch 1332—1337 prebiehalo prakticky v poslednej tretine vlády kráľa Karola z rodu Anjouovcov. Kým k tomu došlo, muselo Uhorsko prekonať dôležitú fázu vývinu. Koniec 13. storočia a začiatok 14. storočia bol poznačený bojom o uhorský trón. Stalo sa tak preto, že sa vyčerpalo vládnutie domácej dynastie Arpádovcov po nástupníckej linke. V poslednom desaťročí 13. storočia sa ešte podarilo uchrániť uhorskú korunu pred cudzím vplyvom dosadením kráľa Ondreja III., príbuzensky už hodne vzdialeného od priamej nástupníckej línie.
Po jeho smrti nadobudol boj o uhorský trón nečakané rozmery nielen medzi jednotlivými pretendentmi, ale aj medzi jednotlivými oligarchami podľa toho, na stranu ktorého pretendenta sa pridali. Do tohoto boja sa dosť angažovane zapojila aj vysoká cirkevná hierarchia. Z rozháraných pomerov vyšlo aj niekoľko korunovácií.
V celej tejto chaotickej situácii prebiehala na tú dobu nevídaná diplomacia. Pápežská kúria pokračovala v sledovaní uhorských pomerov aj ďalej. Domáce duchovenstvo bolo opomínané. Na cirkevné miesta sa dostávali osoby cudzieho pôvodu. Tento trend sa zámerne presadzoval aj v štátnej správe. Cudzincami boli obsadzované predovšetkým zodpovedné miesta v štátnej správe. Župani hraničných žúp boli z bezpečnostných dôvodov obsadzovaní ľuďmi tzv. vhodného pôvodu, čím sa rozumie oddanými anjouovskej politike. Tá istá tendencia sa presadzovala aj pri obsadzovaní biskupských sídiel. Na začiatku 14. storočia to bolo obzvlášť dôležité pre rozháranosť pomerov, zapríčinených bojom oligarchov o moc nad svojimi domíniami. Anjouovci keď chceli mať z politického hľadiska lukratívne domínium, museli v prvom rade zachovať celistvosť Uhorska a potom posilňovať nižšie stupne riadenia. V tomto im výdatne pomáhala pápežská kúria, ktorá z hľadiska správneho kurzu vývoja cirkvi v Uhorsku mala najväčšiu zábezpeku v Anjouovcoch. U tých sa mohla spoľahnúť na to, že nemusela mať obavu o nežiadúce výkyvy. Z toho dôvodu malo anjouovské pôsobenie v Uhorsku mimoriadny význam pri udržaní celistvosti Uhorska.
O vyberaní desiatkov v Uhorsku do roku 1332 toho vieme pomerne málo. Určite nebolo ani dobre organizované, ani robené s veľkým pochopením kráľov. Kráľ Karol povolil riadne vyberanie až roku 1332, keď dosiahol, že jedna tretina vybraných desiatkov zostane doma na podporu boja proti domácim ohrozovateľom viery. Kolektori prišli už roku 1331. Vyberať začali až v roku 1332 s relatívne dobre premyslenou organizáciou. Na čele celej organizácie boli dvaja legáti, Rajmund de Bonofato a Jakub Berengariov. Rajmund pôsobil v Ostrihomskej arcidiecéze a Jakub mal na starosti Kaločské arcibiskupstvo.
Zo súpisu pápežských desiatkov z rokov 1332—1337 v Uhorsku sa zachovali dva exempláre vo Vatikánskom archíve, vo fonde Camera apostolica pod názvom Collectoriae decimarum. Tieto dva exempláre sú veľmi zaujímavé. Pozornosť, sústredená na tieto dva súpisy má svoje veľké opodstatnenie, vyplývajúce z obsahovej stránky súpisov. Súpisy obsahujú dva dôležité materiály. Poskytujú dôležité údaje o hospodárskej prosperite farností a organizácii cirkevného života na Slovensku. Z hľadiska historického poskytujú údaje o množstve miestnych názvov a z hľadiska onomastického ich historické znenie, i keď často vo veľmi skomolenom, ale vo väčšine prípadov rekonštruovateľnom tvare a tým aj vzácny prínos do historického Slovníka slovenského jazyka. Skomolenosť miestnych názvov pochádza od zapisovateľov, ktorí boli cudzieho pôvodu, ako to vyplýva zo spôsobu zapisovania a schopnosti počuť informáciu a dokázať ju podľa možnosti čo najvernejšie zachytiť. Zo spôsobu zapisovania sa dá usúdiť, že zapisovatelia boli španielskeho pôvodu. Svedči o tom zapisovanie osobných mien a aj miestnych názvov. Zreteľne v tom možno vidieť španielsku ortografiu a nomenklatúru. Z tohoto faktu dochádzalo u jednotlivých interpretov k rozporuplným interpretáciám.
Najväčšiu chybu robili editori série Monumenta Vaticana historiam regni Hungariae illustrantia — rationes collectorum pontificiorum in Hungaria 1/1 Budapest 1887. V prvom rade, že si zvolili za základ súpis — čistopis, archivovaný pod č. 183. Tento zväzok je braný za základ ako čistopis, vyhotovený čiastočne podľa zväzku č. 184, s materiálom týkajúcim sa Ostrihomského arcibiskupstva, a druhá časť je pokračovaním tohoto čistopisu, čo sa týka Slovenska obsahujúceho materiál z Jágerskej diecézy. Toto pokračovanie zdanlivo originálne nie je vyhotovené v teréne a spôsobom zápisov sa celkom líši od zväzku č. 184. I keď mal predlohy z terénu, tie sa nezachovali, boli skartované, hoci o ich existencii ako aj kolektoroch je v príslušnej pasáži zmienka. K vedeniu zväzku treba ešte poznamenať, že v časti odpisu Ostrihomskej arcidiecézy sa ešte čiastočne drží španielskej ortografie, ale v druhej časti ju už opúšťa. Druhá časť je očividne písaná skúsenejším pisárom. Zväzok č. 184 má 678 zápisov, týkajúcich sa Slovenska, zväzok č. 183 má z Jágerskej diecézy 742 zápisov. Spolu sa Slovenska týka 1420 zápisov.
Z opisu oboch zväzkov vyplýva, že pre Ostrihomskú arcidiecézu berieme za základ súpis č. 184, písaný v teréne, aj napriek pomerne častým opravám, vyplývajúcim z toho, že v teréne neboli vždy ideálne podmienky na písanie i koncipovanie, Zväzok č. 184 sa zachoval v tom najoriginálnejšom zachovaní. Zošit zostal zložený napoly po dĺžke až doteraz presne tak, ako ho nosil kolektor za cingulom, aby bol stále k dispozícii. Označujeme ho písmenom A.
Tento zošit je pre nás mimoriadne vzácny, lebo vznikal v teréne a z terénu boli aj informátori, ktorí boli bližšie k ľudovej reči sídla fary. To je jeden z kľúčov, potrebných k rozlúšteniu záznamov predovšetkým čo sa týka miestnych názvov, pretože o ne sa obohatí historický slovník slovenského miestneho názvoslovia a jazyka. Druhým kľúčom je zistenie, akej národnosti boli kolektori, resp. ten z nich, ktorý bol zapisovateľom, ako dokázal zachytiť informáciu a písomne ju vyjadriť.
Tento zväzok je pre prácu historika a linguistu cennejší ako ten, ktorý je pokladaný za čistopis, lebo tzv. čistopis bol robený za zeleným stolom bez možnosti konfrontácie zápisov, čiže ľuďmi, ktorí nemuseli mať potrebné odborné vzdelanie, aby sa nedopustili chyby pri prepisovaní napr. miestnych názvov, čím sa stráca originalita prameňa. V tomto ohľade urobila spomenutá edícia Monumenta Vaticana Hungariae zásadnú chybu, keď za základ použila volumen 183 so všetkými aj vážnymi chybami v čítaní predovšetkým miestnych názvov a tu a tam aj osobných mien. Označujeme ho preto písmenom B.
Exemplár A je prakticky záznamník kolektora Rajmunda takmer z celého územia Slovenska. Sú v ňom zahrnuté archidiakonáty podľa jednotlivých komitátov: Abov, Bratislava, Drienov, Gemer, Hont, Hradná, Komárno, Liptov, Nitra, Novohrad, Spiš, Trenčín, Turňa a Zvolen. Do územia Slovenska zasahoval aj archidiakonát Svätého Juraja v Ostrihome. Chýba Záhorie a Žitný ostrov. Exemplár B je odpisom exemplára A. Z východného Slovenska má navyše archidiakonát v Lesnom, Ľubiši, Užhorode a Zemplíne a v dvoch doteraz podľa názvu neznámych archidiakonátoch v Sablag—u a v Zwerge. Z východného Slovenska chýba archidiakonát Toryský. Na východnom Slovensku bol nástupcom zomrelého kolektora RajmundaJakub de Lengres. Zachovali sa po ňom účtovné doklady z rokov 1333—1335.
Podľa písma tzv. čistopis (vol. B) vznikol časove neskoršie, možno že aj s odstupom 20—30 rokov, keď bol spracovaný materiál z Jágerskej diecézy, ktorý sa nezachoval a z ostatného územia Uhorska, do čistopisnej formy. Je písaný pomerne úhľadným písmom, z čoho vysvitá, že bol napísaný v kancelárii pisára.
Okrem týchto dvoch súpisov treba hodnotiť aj spomínanú edíciu Monumenta Vaticana Hungariae. Tá urobila chybu, že za základ vzala čistopisný exemplár (B) bez kritického hodnotenia. Urobila aspoň toľko, že odlišné čítania miestnych názvov z exemplára, ktorý by sa mal považovať za originálny, dávala do zátvorky bez vysvetlenia. Tým nepriamo usmernila čitateľa, že za základ má brať čistopis a nie skutočný originál.
Za originál (A) sa môže považovať zápis z terénu, vol. 184, ktorý sa zachoval v tej najoriginálnejšej podobe, zložený napoly po dĺžke tak, aby ho bolo možné zasunúť za mníšske cingulum a mať v pohotovosti. Tento exemplár si zasluhuje mimoriadnu pozornosť nielen ako archívna jednotka, ale aj ako dokument doby a spôsobu vykonávania tohto úradného výkonu. Písmenom B označujeme čistopis (vol. 183) aj vtedy, keď pre časť Jágerskej diecézy predstavuje quasi originál, jediný zápis pre toto územie, kvôli dôslednosti.
Zápisy neboli robené na základe nejakého vopred premysleného a dodržiavaného itinerára. Striedajú sa za sebou rôzne archidiakonáty. To navádza k úvahám, že ani originál A nebol jediným exemplárom. Musel mať ako podklad zápisy subkolektorov nižšieho rangu, ktorí na dohodnutom alebo náhodnom mieste doniesli zoznam o vyberaní desiatkov aj s poznámkami o jednotlivých farách, prípadne farároch, aj s výškou vybraných desiatkov. Len takto sa dá vysvetliť pestrosť jednotlivých súpisov, nesvedčiacich o nejakom itinerári kolektorov.
Treba upresniť, že pri lokalitách ako je naša obec ide o roky prvej zmienky, kedy z hodnoverných písomných prameňov (môže ísť o čokoľvek čo sa týka danej lokality) vieme bezpečne určiť, že v danom čase pod svojím názvom existovala. Teda nejde o fyzický vznik, lebo „založenie na zelenej lúke“ je len málokedy možné listinne datovať.
Niečo iné je „vznik“ mesta v právnom zmysle, tam ide o udelenie privilégia resp. súboru privilégií v písomnej forme, t.j. datovateľná udalosť, kedy sa existujúca dedina/obec mení na mesto, a teda prostredníctvom výsadnej listiny sa stáva vyšším typom sídla. Tento dátum „právneho vzniku“ pri meste môže, ale nemusí, často ani nie je totožný s dátumom prvej zmienky. To sa však netýka obcí a dedín (sídiel nižšieho typu).
Ak sa teda vrátime k našej obci, tak k jednotlivým rokom, o ktorých sa doteraz písalo ako o alternatíve prvej zmienky o našej obci uvádzam:
- rok 1215 je post konštrukciou z 18.storočia a nemožno ho považovať za istý ani hodnoverný údaj, pretože nie je doložený dobovým originálnym dokumentom. Je to škoda, pretože by sa dátum vzniku obce-prvej písomnej zmienky o obci mohol posunúť o via c ako 100 rokov späť.
- v prípade rokov 1332 až 1337 sa jedná o hraničné rozpätie rokov, kedy boli vyhotovované pápežské registre výberu desiatkov z jednotlivých fár v Uhorsku, jeden z najdôležitejších miestopisných prameňov stredovekých dejín Slovenska. Pre informáciu prikladám bližší popis.
Registre sa v origináli nachádzajú vo Vatikánskom archíve Archivio segreto vaticano, Camera apostolica, Collectoriae decimarum reg. 183-184. K dispozícii sú dva registre: „pracovný exemplár“ t.j., ten, ktorý si výbercovia pravdepodobne nosili so sebou pri pochôdzkach (rukopis A), a potom aj čistopis, ktorý bol dodatočne o niekoľko rokov prepísaný v kancelárii (rukopis B) a má v niektorých miestnych názvoch odlišnosti. V prípade záznamu našej obce nie je rozdiel, forma zápisu medzi čistopisom a pracovným exemplárom sa nelíši a je v oboch registroch uvedená ako Bot. Pracovný exemplár A je v každom prípade najpôvodnejší, pretože bol vyhotovený na mieste a priamo v dobe výberu alebo bezprostredne po ňom. Jeho vyhotovovateľmi boli pápežovi hodnostári francúzsko-španielskeho pôvodu (súdiac podľa hispanizmov v texte a ich cirkevných funkcií vo Francúzsku), čo zodpovedá dobovej realite, nakoľko pápež vtedy nesídlil v Ríme, ale v Avignone na juhu Francúzska. Registre pápežských desiatkov obsahujú stovky mimoriadne cenných údajov a veľmi veľa prvých zmienok o obciach (vrátane našej). Je kuriozitou, že nie sú vyhotovené domácimi úradníkmi, ale v danej dobe extrémne dobre platenými pápežovými úradníkmi románskeho pôvodu (poznáme aj ich mená), i keď zaiste mali k dispozícii aj domácich sprievodcov.
Čistopis registrov vydali maďarskí historici ešte v r. 1887, a „pracovný exemplár“ vydal prof. Sedlák (ale len lokality týkajúce sa Slovenska) v r. 2008.
Pre citovanie konkrétnej edície – prvej písomnej zmienke o Bzinciach, jednoznačne hovoríme o najnovšej edícii podľa rukopisu A: …Monumenta Vaticana Slovaciae. Tomus 1. Rationes collectorum pontificiorum in annis 1332-1337, ed. Vincent Sedlák, Trnava 2008, s. 104. č. 615. Originál textu znie nasledovne:
Ku konkrétnej zmienke o našej obci ešte upresňujem:
Výbercov (alebo kolektorov) desiatku bolo viacero a mali medzi sebou podelené diecézy. Niektorí si do zoznamov fár, ktoré mali na starosti vyznačili aj rok. Ostrihomskú arcidiecézu, do ktorej spadala aj naša obec, mal na starosti pápežov úradník menom Raimundus de Bonofato, ktorý ho bohužiaľ neoznačil rokmi. Avšak vieme, že podľa údajov v listinách zomrel v Ostrihome v čase medzi 24.novembrom 1333 (zmienka o ňom) a 4.decembrom 1334 (vtedy zomrel pápež, ktorý vymenoval jeho nástupcu). Na základe toho možno zúžiť rozmedzie datovania vyhotovenia Raimundovho rukopisu a teda konkrétnej prvej zmienky o našej obci na roky 1332-1334. Maďarská historiografia ktorá sa tiež zaoberá touto problematikou, vo svojom súbornom diele miestopisu Uhorska k našej obci uvádza prvú zmienku v roku 1332, teda začiatok vyhotovovania registrov. (Györffy, G.: Az Árpádkori Magyarország Árpádkori Magyarország történeti földrajza, Budapest 1998, s. 357).
Dohoda s kráľom a pokyn k výberu od pápeža je datovaná 1.jún 1332, čiže najskôr vtedy, resp. tesne potom začali prvé obchôdzky a zapisovanie do registra. Pri vyhotovení registrov a vydaní pokynu od kráľa už museli vedieť o tom, že naša obec existuje a že tam majú ísť vyberať dane. Aj keď je asi jasné, že k reálnej návšteve obce príp. jej okolia a teda reálnemu vyhotoveniu zápisu o nej nedošlo hneď, ale pravdepodobne až v r. 1333 možno v prvej polovici roka 1334. Rok 1332 je teda dátum oficiálneho vzniku obce – rokom prvej písomnej zmienky o obci. Na základe uvedených podkladov z histórie sa dá usudzovať, že Bzince existovali už oveľa skôr.
Rok prvej písomnej zmienky o miestnej časti Hrušové.
Za panovania kráľa Žigmunda bol Čachtický hrad kráľovským majetkom. V tom čase zajali chorvátski vzbúrenci kráľovnú Máriu a na jej oslobodenie významným dielom prispel vojvoda Ctibor zo Ctiboríc. Kráľ Žigmund mu za tieto zásluhy daroval 7.marca 1392 čachtické hradné panstvo. V listine sa píše:
Nitrianska kapitula na základe žiadosti uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského uvádza bratislavského župana Ctibora zo Ctiboríc do držby hradného panstva Čachtice a všetkých jeho príslušností.
1392 marec 15/1392 máj 13
Nitrianska kapitula všetkým Kristovi verným, prítomným i budúcim, ktorí uvidia túto listinu, pozdrav v mene spasiteľa všetkých. Keďže náš svet je nestály a významné činy sa pre krátkosť ľudského života skoro vytrácajú z pamäti, je dobrým zvykom podchytiť významnosť niektorých skutkov svedectvom listín. Preto chceme dať všetkým verejne na známosť, že sme obdržali štatučnú listinu nášho najjasnejšieho kniežaťa, nášho pána Žigmunda, vďaka božej milosti kráľa Uhorska, Dalmácie, Chorvátska a markgrófa brandenburského opatrenú jeho veľkou pečaťou. Prijali sme ju s patričnou úctou v tomto znení:
Žigmund, vďaka Bohu kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska a markgróf brandenburský svojim verným Nitrianskej kapitule pozdrav a dobrodenie. Keďže sme sa rozhodli darovať na večné časy náš kráľovský hrad Čachtice nachádzajúci sa v Nitrianskej župe spolu so všetkými jeho dedinami a príslušenstvami nášmu vernému, veľkomožnému pánovi Ctiborovi zo Ctiboríc, bratislavskému županovi (a v prípade, ak by spomínaný Ctibor odišiel z tohto sveta bez vlastných potomkov, nech prejdú jeho vlastnícke práva na jeho príbuzných Andreja a Mikuláša zo Ctiboríc), nariaďujeme Vám, aby ste podľa zvyku zaužívaného v tomto kráľovstve vyslali hodnovernú osobu zastupujúcu kapitulu a spolu s naším človekom magistrom Štefanom synom Abraháma z Verešváru (Červeníka), alebo Petrom synom Tomáša zo Stráží, prípadne iným Petrom z Orešian uviedli spomínaného pána Ctibora do držby a trvalého vlastníctva tohto hradu za účasti všetkých okolitých vlastníkov a susedov. Ak by sa našiel niekto, kto by tomuto aktu protirečil, žiadam Vás, aby ste ho v mojom mene predvolali pred kráľovský súd. Dané v Budíne v piatok pred nedeľou Oculi, roku pána 1392. My teda, prijmúc nariadenie našej kráľovskej excelencie sme vyslali nášho zástupcu, lektora a kanonika Tomáša, ktorý spolu s kráľovským zástupcom (poverencom) Petrom z Orešian, vykonali štatúciu a po návrate nás informovali nasledovným spôsobom: kráľov zástupca spolu s naším človekom prišli na druhý deň po sviatku Nájdenia Svätého kríža do Čachtíc a tu zvolali všetkých susedov tohto hradného panstva a v ich prítomnosti uviedli pána Ctibora do držby hradu Čachtice, ďalej mestečka Čachtice a mýta, ktoré sa v ňom vyberá a ďalej dedín Želovany, Komárno (dnes časť Čachtíc), Častkovce, Podolie, Korytné, Pobedím, Bašovce, Višňové, Požeha, Hrachovište, Krajné a Babíkovec, ktoré sa nachádzajú pri rieke Dudváh; ďalej Lubinu a Hrušové, ktoré ležia pri potoku Nechvan; ďalej Vaďovce a Starú Turú, ktoré ležia pri teplých prameňoch zvaných Teplica; ďalej dedinu Kostolné ležiacu pri potoku Kostolník; ďalej dedinu Rudné ležiacu pri potoku Rudník, ďalej Vrbové spolu s mýtnou stanicou; ďalej Dolnú Chtelnicu ležiacu na potoku Chtelnica; ďalej Zakostolany ležiace pri potoku Bystrec a poslednú dedinu Nevan ležiacu pri potoku, ktorý sa tiež volá Nevan. Pána Ctibora uviedli do držby všetkých týchto dedín patriacich k čachtickému hradu od nepamäti a všetkých ostatných príslušností, teda oráčin i neobrobených zemí, lúk a pastvín, riek, potokov a rybníkov, mlynov nachádzajúcich sa na týchto potokoch, vrchov, údolí a právo poľovať v lesoch panstva, ďalej poplatkov a dôchodkov z panstva, výsad a slobôd bez toho, že by bol niekto proti tomu protestoval. Na pamiatku a stálu platnosť sme nechali túto privilegiálnu listinu spečatiť našou autentickou privesenou pečaťou a odovzdali sme ju pánovi Ctiborovi. Dané na desiaty deň od vykonania štatúcie, roku pána 1392.
Originál na pergamene s privesenou pečaťou uložený
v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti pod číslom 7775.
Kráľ Žigmund teda daroval Čachtické panstvo i s rozsiahlymi majetkami 23 dedín medzi nimi i „Lubinu a Hrušové, ktoré ležia pri potoku Nechvan“ vernému služobníkovi bratislavskému županovi Štiborovi zo Štiboríc, známemu pánovi Beckova. Práve táto darovacia listina priniesla prvú písomnú zmienku o mnohých dedinách v našom okolí, vrátane Hrušového, Lubiny, Starej Turej, Vaďoviec, Kostolného, Hrachovišťa, Višňového, Čachtíc a ďalších.
Hrušové (Hrussó, inokedy Hrussov) – v súčasnosti ako miestna časť obce Bzince pod Javorinou, je teda doložené v darovacej listine z r. 1392 ako súčasť Čachtického panstva. Spomínaný potok Nechvan spájal Lubinu, Hrušové, Bzince. Názov Nehvanec sa zachoval na lubinských kopaniciach, kde mohol potok prameniť.
Treba však upozorniť na chybný preklad listiny, týkajúci sa práve obce Bzince. Názov Wuth (v 22. riadku zhora), inokedy aj Wath patrí Vaďovciam a nie Bzinciam. Potvrdzuje to aj lokalizácia: nie Bzince, ale správne: „Vaďovce a Starú Turú, ktoré ležia pri teplých prameňoch zvaných Teplica…“ Podľa starého vodopisu Slovenska Teplica je horný tok potoka Trstie. Táto chyba pochádza zo starého prekladu listiny od známeho historika Čachtického panstva Gyula Etheyho, po ktorom ju opakovali ďalší autori, dokonca aj Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, ale poukázal na ňu ešte v r. 1972 historik Branislav Varsík. Listina je v plnom znení – v origináli v latinčine i v slovenskom preklade ale s uvedenou chybou v prílohách.
Z uvedeného prekladu donačnej listiny jasne vyplýva rok vzniku – prvej písomnej zmienky o Hrušovom rok 1392. Aj keď aj v tomto prípade existuje reálny predpoklad, že Hrušové ako ešte samostatná obec existovalo oveľa skôr.
Problém prvej písomnej zmienky o obci Bzince pod Javorinou a jej miestnej časti Hrušové je vyriešený. Bzince pod Javorinou vznikli(prvá písomná zmienka o obci) v roku 1332. Miestna časť Hrušové vznikla(prvá písomná zmienka o nej) v roku 1392. Oba tieto roky sú doložené originálnymi dokumentami.
V nasledujúcom období už bude obec používať iba jeden dátum vzniku obce a to rok 1332. V roku 2022 si teda obec Bzince pod Javorinou môže pripomenúť 690. výročie svojho vzniku a miestna časť Hrušové 630. výročie svojho vzniku. Občania môžu byť hrdí a spokojní. Tak ako o nich písala naša rodáčka Ľudmila Podjavorinská článku o Bzinciach a Bzinčanoch z r.1911:
„Cit je u nich zachovaný, srdce na pravom mieste, o stykoch ľudu spoločenských a rodinných tiež možno riecť, že sú zachované. Silne vyvinutý je cit rodinnej spolupatričnosti, i ďalekí najvzdialenejší, či najďalší príbuzní sa „rodzičia“ a „neodhodzá sa“ od krštenia, svadby, či je to i jako nákladné pre veľké podarúnky. Vrstovníci i v starobe sa oslovujú Ty a mladší menujú i cudzích ujčičkom, tetičkou a vítajú sa navzájom na ulici. Uctenie sa jedlom, nápojom medzi rodinou, je tak rečeno povinné, no nikoho nepustia z domu , aby si nesadol a aby ho aspoň chlebíčkom nepočastovali. I v najsúrnejšie práce v nedeľu všetcia vyobliekaní sú čisto, zriedka v ktorej dedine vidno tak pekne, chutne vyobliekané, čisto držané deti ako v Bzinciach.
Ja menovite chcela by som vyzdvihnúť krásy a príjemnosti Bziniec – môjho rodiska – no v nedostatku výrazných farieb a farbistých výrazov musím len v duši zaželať: „Bože zachovaj nám, národu nášmu dedinky naše – dedičstvo naše“.